Mária Bartuszová (SK)

Štúdium: 1951 – 1955, Vyššia umeleckopriemyselná škola, Praha (prof. Václav Šimek); 1955 – 1961, Vysoká škola umeleckopriemyselná, Praha (prof. Otto Eckert).

Patrí k najvýznamnejším umelkyniam zo Slovenska (pôvodom Češka, väčšinu života prežila v Košiciach na Slovensku), ktorej dielo získalo posmrtne široké medzinárodné renomé. V začiatkoch inklinovala k biomorfnému tvarosloviu, nakrátko sa priklonila ku konkretizmu, do ktorého vniesla asociatívnosť a imagináciu. Jej tvorba sa síce ocitla v blízkosti organického sochárstva, dôrazom na metafyzické chápanie tvaru však túto polohu prekročila. Charakteristickým materiálom, ktorý určil krehký výraz aj „pominuteľný“ a netrvácny charakter jej sôch, bola sadra. Vyvinula viacero nových techník a postupov odlievania sadrových plastík (tzv. pneumatické, gravistimulované tvarovanie) formovaných ako odtlačky, do seba uzavreté oválne tvary i otvorené perforované škrupiny. V závere vytvárala veľkorysé inštalácie v sadre: tvarovala sadrové pláty, odtláčala drapérie, ktoré sa preliačovali pod tlakom zaborených kameňov a ich ostrých hrán, pokiaľ ju postupujúca choroba nezastavila vo veľkorysom vzostupe.

Od roku 1963 pôsobila v Košiciach, kam odišla s manželom, sochárom Jurajom Bartuszom. Venovala sa komornej a exteriérovej plastike, v 70. rokoch riešila u nás ojedinelú problematiku haptickej estetiky (Sochárske sympózium I. – II., ZDŠ pre nevidiacich, Levoča, 1976, 1983, v spolupráci s Gabrielom Kladekom). V Košiciach realizovala viacero sôch pre architektúru. Široké medzinárodné uznanie sa jej tvorbe dostalo až posmrtne, Bartuszová bola zaradená do prestížnych medzinárodných prehliadok. Jej dielo a pozostalosť spravuje Archív Marie Bartuszovej v Košiciach. Prvú retrospektívu Cesta k organickej plastike jej pripravila Slovenská národná galéria (2006), samostatne vystavovala Provisional Forms / Formy przejściowe v Múzeu moderného umenia vo Varšave (2014 – 2015); v Tate Modern v Londýne (2022 – 2023), v Museum der Moderne v Salzburgu (2023 – 2024); v Muzeu umění Olomouc (2026). Žila a tvorila v Košiciach.

Z medzinárodných výstav: documenta 12, Kassel (2007); Gender Check: Femininity and Masculinity in the Art of Eastern Europe, mumok, Viedeň (2009 – 2010); Les Promesses du passé. Une histoire discontinue de l’art dans l’ex-Europe de l’Est, Musée National d’Art Moderne, Paríž (2010); The Desire for Freedom: Art in Europe since 1945, Deutsches historisches Museum, Berlín (2012); 59. bienále v Benátkach (2022).

Zastúpenie v zbierkach: Musée National d’Art Moderne Centre Pompidou, Paríž; Museum of Modern Art, Varšava; Sammlung Goetz, Mníchov; Tate Modern, Londýn; Erste Group Bank / Kontakt Collection, Viedeň; Slovenská národná galéria, Bratislava; Zbierka Prvej slovenskej investičnej skupiny / PSIS.

Z literatúry: DZIEWAŃSKA, M. (ed.) et al.: Maria Bartuszová: Provisional Forms. Kat. výst. Varšava : Museum of Modern Art, 2015; GARLATYOVÁ, G. (ed.) et al.: Maria Bartuszová. Rimavská Sobota : Mestská galéria, 2021; GARLATYOVÁ, G. (ed.) et al.: Maria Bartuszová: Catalogue Raisonné. Bratislava : Slovart, 2022; BINGHAM, J. – GARLATYOVÁ, G. (eds.) et al.: Maria Bartuszová. Kat. výst. Londýn : Tate Modern, 2022.